LOGOTERAPIA

STRÁCAŠ SEBA A ZMYSEL V ŽIVOTE?

​​

Potom si tu správne, lebo si na tom podobne ako bol Viktor Frankl.

Prečítaj si tento silný príbeh zakladateľa terapie zmyslom života.

​

V roku 1944, v nacistickom tábore smrti, jedného človeka už viac nenazývali menom. Bol len číslo. 119104. Dozorcovia mu vzali všetko – oblečenie, vlasy, rodinu, dokonca aj rukopis knihy, ktorý mal tajne zašitý v podšívke kabáta. Jeho kniha bola výsledkom mnohých rokov práce. A v priebehu pár sekúnd... bolo všetko zničené. Chceli ho premeniť na nič. Ale zabudli na jednu dôležitú vec. Človeka môžete zavrieť do klietky. Ale nemôžete uväzniť jeho myseľ.

Ten človek sa volal Viktor Frankl. Tri roky predtým bol Frankl úspešným mladým lekárom vo Viedni. Mal dokonca víza do Ameriky. Lístok k záchrane pred vojnou. Mohol odísť. Mohol prežiť. Bol tu však jeden problém. Jeho rodičia už boli starí. Nemohli odísť s ním. Frankl dlho hľadel na svoje víza... a potom sa pozrel na rodičov. A urobil rozhodnutie, ktoré by sa mnohým zdalo nemožné. Zostal. Toto rozhodnutie ho nakoniec priviedlo do koncentračného tábora.

Pár hodín po príchode mu dozorcovia roztrhali rukopis – jedinú vec, ktorá mu zostala z predošlého života. V tom momente stratil všetko. Už nebol lekárom. Už nebol spisovateľom. Bol len väzňom číslo 119104.

Uprostred nepredstaviteľného utrpenia si však Frankl všimol jednu vec. Videl, ako sa mnohí ľudia jednoducho vzdávali. Ich telá boli ešte nažive... ale ich nádej už zomrela. A keď zomrie nádej, telo ju čoskoro nasleduje. Boli tu však aj tí, ktorí vytrvali. A čo je zvláštne – neboli to vždy tí fyzicky najsilnejší. Boli to ľudia, ktorí stále mali dôvod žiť.

• Niekto chcel znova uvidieť svoje dieťa.

• Niekto chcel dokončiť knihu.

• Niekto sníval o návrate domov k svojej rodine.

Mali svoje „prečo“.

Frankl sa začal v barakoch potichu rozprávať s ostatnými väzňami. Nemal jedlo, ktoré by im dal. Nemal lieky. Mal len otázky. Tým, ktorí strácali nádej, šeptom kládol otázky: „Kto ťa čaká doma?“ „Akú prácu musíš ešte dokončiť?“ „Aký príbeh vyrozprávaš svojej rodine, keď sa vrátiš?“ Niekedy to stačilo na to, aby človek vydržal ešte jeden deň. Nezlomná myseľ.

Aby sa sám nevzdal, Frankl urobil niečo neuveriteľné. Každú noc, v tme, si vo svojej mysli prepisoval zničenú knihu. Stránku po stránke. Zapamätával si ju. Opakoval si ju. Uchovával ju v pamäti. Ak jeho telo neprežije, aspoň jeho myseľ nebude porazená.

V roku 1945 boli tábory konečne oslobodené. Frankl prežil.

Keď sa však vrátil domov... takmer všetci, ktorých miloval, boli mŕtvi. Jeho manželka. Jeho matka. Jeho brat. Všetci zahynuli. Mnohých ľudí by takáto bolesť zlomila. Ale Frankl urobil niečo iné. Sadol si a začal písať. Za deväť dní nanovo napísal knihu, ktorú kedysi dozorcovia zničili. Jej názov znie: „Hľadanie zmyslu života“. Je o zmysle života. O tom, že človek nemôže vždy kontrolovať to, čo sa mu deje, ale človek si vždy môže vybrať svoj postoj k tomu, čo sa deje.

Nazval to „poslednou ľudskou slobodou“. Človek je schopný vydržať takmer všetko, ak má dôvod žiť. Kedysi mu dozorcovia dali číslo, aby sa cítil nikým. 119104. Ale nakoniec ho svet spoznal pod oveľa vznešenejším menom: Viktor Frankl.

Zanechal jednoduché, no mocné posolstvo pre svet:

Keď sa život rúca, nezachraňuje nás hrubá sila. Zachraňuje nás ZMYSEL. Pretože ak človek nájde svoje „PREČO“, zvládne takmer akékoľvek „AKO“.